Ján Smrek

                    i.        Životopis a doba


          oslava života –vitalizmus v slovenskej medzivojnovej poézii


          neúnavne hľadá lásku a harmóniu, ospevuje život, životodarnú aktivitu a činorodosť


          osirel veľmi skoro, študoval na evan.fare


          dostal sa na front počas 1.sv.vojny -prekonal i maláriu


          venoval sa publicistickej, editorskej a básnickej činnosti


          založil edíciu EMSA a týždenník Elán

                  ii.        Básnik a žena


          5.častí

1)
       V zasneženom parku

2)
       Pokračovanie jarné

3)
       Letná noc na vode

4)
       Padajú listy

5)
       Po desiatich rokoch „A ona odišla. Pri bráne holej, keď ruky vystrel som, už nebolo jej. Len miesto, nohami jej vyšliapané na mäkkom snehu ešte ostalo mi. Pri ňom som stál a díval sa naň nežne. Na víčka sadali mi vločky snežné a spánok vysielali na mňa domy. Čo vravíš, srdce? Tiché je jak pena. Len pery, tie sa ešte pohybujú. Hovoria čosi, čosi vyslovujú. To najslastnejšie ľudské slovo: žena.“


          Básnik, Ján Smrek, v jedno januárové popoludnie stretne v zasneženom parku ženu. Osloví ju a nadviaže dialóg. Rozumejú si, a tak sa začnú stretávať. S príchodom mája sa do seba zaľúbia. Ich láska je naviazaná na striedanie ročných období. V zime sa zoznámili – letmý flirt. Jar prináša erotiku, zmyselnosť. V lete láska muža a ženy vrcholí, sú odovzdaní jeden druhému. Jeseň prináša smútok, chlad a odlúčenie, keď za ženou prichádza realita a núti ju odísť. Básnik ostáva sám. V zime, po desiatich rokoch, sa znova náhodne stretnú a spomenú si na dávnu lásku. Rozprávajú o citoch, o láske. Nakoniec žena znova odchádza.


           

                iii.        Vzťah k téze


          Žena – to je jedna z najväčších tém Smrekovej poézie


          žena, to nie je len stelesnenie krásy, ale predovšetkým lásky, tohoto vznešeného citu v ľudských srdciach. „Čo poskytnúť vie žena? Veď to práve! počul som o tom, a i sám to cítim, že láska najistejšie vedie žitím, cez more Rudé, ale predsa k sláve! A lásku máme v ženách stelesnenú.“


          žena nie je v Smrekovej poézií len symbolom erotizmu – objektom vášne a zmyselnosti


          Smrek nehľadal len obal, ale city a lásku, ktoré nemal


          vyrastal bez matky, ktorej nedostatok lásky intenzívne pociťoval – vo svojej žene chce mať osobu chápajúcu, osobu veľmi blízku, s ktorou by sa mohol dôverne rozprávať o svojich problémoch a ona ho s láskou vypočula.


          Smrekova žena, okrem toho, že predstavuje symbol lásky a jeho spriaznenú dušu, je i obhajobou básnikovho individualizmu, pretože s úctivou vážnosťou chápe básnika ako človeka naskrze sa odlišujúceho od iných, patriaceho do „divnej chasy“ a nikdy nepokoreného únavou a ochabnutím krásnych vášní. Práve on a vyjadruje mnoho zo Smrekových myšlienok. „Viem, veľa lásky, ale viacej ešte voľnosti potrebuje vaše srdce, by bolo hrdé vždy a k boju súce. Teraz čo hovorím vám, drahý, vedzte, to vaša vlastná duša zo mňa vraví.“


          keď žena miluje, miluje celým svojím srdcom a miluje celou svojou dušou. Ona stelesňuje lásku samotnú, preto je tak obdivovaná básnikmi – hlavným dôvodom je láska a nie krása. „Oj, keď sa v srdci ženy rozohrajú strieborné struny lásky, potom tónom najvyšším znejú!“


          je inšpiráciou a prebúdza v básnikovi nové city, novú radosť, aby ďalej tvoril a jeho verše vyznievali optimisticky. „Hľa, náhodilé postretnutie naše čoskoro privedie vás do extáze. Ešte i báseň o tom napíšete !“


          neskôr sa však s panej – spoločnice stáva žena – milenka. Miluje básnika a je ochotná vzdať sa ho, len aby ostal tým, čím je – človekom rozdávajúcim radosť a nehu. „Lež vaše dni, tie inakšie byť musia. Musia sa rodiť z večných prekvapení. Vás nesmie sputnať náruč jednej ženy, nech s vašich rtov vždy nové iskry sršia.“